Prípravu piva poznali už naši dávni predkovia. Varili ho zo zŕn jačmeňa, prosa, ovsa, pšenice a raži. Zrná namáčali vo vode a potom ich sušili na slnku alebo nad ohňom, čím vznikol takzvaný slad. Vysušený slad sa mlel na žarnovoch, potom sa zalieval vodou a nakoniec ho varili. Usadenina, ktorá pri varení vznikla, sa v slovanskom svete nazýva „droždje". Droždie sa používalo ako prostriedok na kvasenie. Najsilnejšie a najlepšie pivá sa robili z jačmenného sladu.
Prvá zmienka o používaní chmeľu ako prísady do piva v Európe pochádza z 8. storočia, keď boli založené chmeľnice v Nemecku a vo Francúzsku. Pridávanie chmeľu do piva sa na našom území rozšírilo až v 11. a 12. storočí a práve vtedy sa začali variť chmelené pivá, ktoré sa varia až dodnes. Cenné údaje o pestovaní chmeľu na Slovensku sa nachádzajú v urbároch zo 16. až 18 storočia.
V archívnych knihách sa môžeme dozvedieť, že v ranom stredoveku na Slovensku varili pivo poddaní, šľachta a mnísi. Neskôr sa výroba sústreďovala do novovznikajúcich miest a jedným zo základných práv mešťanov sa stalo právo na jeho varenie. V mestách sa práce na výrobe piva začali diferencovať, začali vznikať nové remeslá, ako pivovarníctvo a sladovníctvo. V 16. až 18. storočí začali vznikať aj pivovarnícke a sladovnícke cechy. Na vidieku bolo varenie piva jedným z práv šľachty, ktorá ho začala využívať od 16. storočia ako významný zdroj príjmov. Preto sa postupne začalo obmedzovať varenie piva poddanými.
Najlepšie pivá sa varili v mestách, najznámejším a najkvalitnejším v 18. a 19. storočí bolo trenčianske a kežmarské pivo. Pivovarnícky priemysel začal vznikať v druhej polovici 19. storočia, výroba piva sa skoncentrovala a začali zanikať malé domáce výrobne. Konzumácia piva však bola oproti iným nápojom veľmi nízka. Jeho spotreba stúpala hlavne v období pôstov, keď sa pilo namiesto zakazovaného mlieka.
Najväčšia zmena nastala v druhej polovici 20. storočia, keď sa začali budovať moderné pivovary. Zlepšila sa kvalita piva a jeho cenová prístupnosť podmienila nárast jeho spotreby.

Pestovanie chmeľu na Slovensku

Cenné údaje o pestovaní chmeľu na Slovensku sa nachádzajú v urbároch zo 16. až 18 storočia. Obce museli odovzdávať 5 až 8 meríc chmeľu, alebo to pri nedodaní museli nahradiť finančne. Väčšinou sa odovzdával na sviatok sv. Gála. Chmeľ sa najskôr pestoval na záhradách. Ako príklad slúži zápis v inštrukcii z 24. februára 1627 od grófa Daniela Esterháziho pre svojho správcu Jonáša Medňanského v Beckove, že chmeľová záhrada musí byť dobre ohradená.
Pestovanie chmeľu ustupuje v prvej polovici 18. storočia. Asi rozhodujúcou príčinou bolo zabraňovanie poddaným variť pivo za poplatok. Poddaní preto namiesto chmeľu odovzdávali peňažný poplatok, kvôli čomu sa nutne museli rozšíriť panské chmeľnice. Známe sú viaceré lokality, kde sa pestoval chmeľ, napríklad: Spiš, Vyšný Kubín, Hájniky, Kremnička, Krivosúd-Bodovka, Ladomierska Vieska, Trubín, Radobica, Bardejov, Zborov, Bratislava a ďalšie.
Samostatnou kapitolou v dejinách slovenského chmeliarstva je pestovanie chmeľu slovenskými prisťahovalcami v Báčke. Chmeľ dopestovaný v tejto oblasti sa stal obchodným pojmom už v 19. storočí.

V bývalom Uhorsku to bola najvýznamnejšia chmeliarska oblasť. V Báčke dokonca založili Spolok báčianskych chmeliarov a vydávali chmeliarske noviny, jedny z prvých na svete. Keď prišla na Slovensko po vzniku republiky časť repatriantov, začali pestovať chmeľ aj v okolí miest Galanta, Trnava a Piešťany. Dokonca v Trnave založili chmeliarske družstvo. Pokusné pestovanie bolo síce úspešné, ale neskôr ho zabrzdila hospodárska kríza a snaha neumožniť vlastniť vlastnú ochrannú známku. I keď tento chmeľ kvalitou nezaostával, predávali ho lacnejšie ako český chmeľ, čo malo za následok neskoršie úplné zlikvidovanie chmeliarstva na Slovensku. Na tieto tradície sa podarilo nadviazať až po druhej svetovej vojne v okresoch Trebišov, Trnava, Topoľčany a Trenčín.